V obci Oravský Podzámok v okrese Dolný Kubín, na výraznom skalnom brale nad riekou Orava, sa ako vizuálne neprehliadnuteľná dominanta obce nachádza Oravský hrad. Návštevníkom je k dispozícii platené parkovisko priamo pod hradom, pričom rozsiahlejšie parkovacie plochy sa nachádzajú južne od areálu. Prístupová komunikácia k hradnému areálu má podobu kratšieho, mierne stúpajúceho úseku so stromovou výsadbou po okrajoch, ktorý však z hľadiska náročnosti nepredstavuje výraznú fyzickú záťaž pre bežného návštevníka. Prehliadka hradu je atraktívna a obsahovo bohatá, pričom návštevníci majú možnosť spoznať viaceré historické obdobia vývoja architektúry, ako aj množstvo kultúrno-historických exponátov. Trasa prehliadky zahŕňa postupné zdolávanie viac ako 800 schodov, čo si vyžaduje primeranú fyzickú kondíciu, no zároveň ponúka nezabudnuteľný zážitok umocnený výhľadmi a autentickým dobovým prostredím jednotlivých častí hradu.
Architektúra hradu
V priebehu 16. storočia prešiel hrad významnou stavebnou prestavbou, počas ktorej boli vybudované murované poschodia paláca. Zároveň boli jeho severné múry spevnené, čím sa zvýšila celková stabilita a obranyschopnosť stavby. Z pôvodnej zástavby sa dodnes zachovalo spodné murivo, dve pôvodné okná a dvojica kamenných portálikov. Neskôr bol dobudovaný suterén v úzkej východnej časti paláca, ktorý bol preklenutý valenou klenbou, čím získal na pevnosti a architektonickej hodnote. Súčasne prebehla úprava hradnej cisterny, ktorá bola kľúčová pre zásobovanie vodou v prípade obliehania. Zo stredného hradu vedie k vyššie položeným častiam len jediné schodisko, čo odráža stredoveký dôraz na obranu a kontrolu pohybu. Hlavným prvkom tejto časti hradu bola hranolová veža, ktorá plnila funkciu pozorovateľne aj obytnej veže. Ostatné stavby v okolí veže boli pravdepodobne z dreva, čo je typické pre dočasnejšie alebo hospodárske objekty tohto obdobia. Obranný systém hradu tvorili hradby vedené v rovných úsekoch, ktoré sa zalamovali v strategických bodoch, a vstup do areálu sa pravdepodobne nachádzal na rovnakom mieste ako dnes.
Vnútorné priestory hradu dokumentujú bohatú stavebnú históriu, ktorá sa vyvíjala od gotiky cez renesanciu až po romantizmus 19. storočia. Obzvlášť hodnotným priestorom je kaplnka s takmer neporušeným interiérom z roku 1752. Osobitnou pamiatkou je výstavný náhrobok Juraja Thurzu z roku 1616. Na dolnom hrade, v tzv. Thurzovskom paláci, sa nachádza miestnosť s klenbou nesenou na centrálnom stĺpe, historická hradná kuchyňa a sakristia, ktorej steny zdobia nástenné maľby z obdobia renesancie, dodnes zachované v pôsobivom rozsahu. Na strednom hrade bola upravená knižnica a jedáleň, ktorých architektonické riešenie sa inšpirovalo gotickými formami. V interiéroch donjonu sa zachovali fragmenty nástenných malieb z 15. a 16. storočia, ktoré majú značnú historickú aj výtvarnú hodnotu. Palác Jána z Dubovca je zas zariadený autentickým historickým mobiliárom, čo umocňuje dobovú atmosféru tejto časti hradu. Súčasný vzhľad hradných budov charakterizujú sgrafitové fasády, ktoré pôsobivo imitujú trámové a kamenné stavby. Výrazne členené nárožia s bosážou a kvádrované priečelia umocňujú architektonickú noblesu a iluzívnosť celého komplexu. Hradný komplex je rozsiahly a členení sa na tri hlavné časti, dolný, stredný a horný hrad. V rámci tohto areálu sa nachádzajú paláce, obranné múry, veže, bašty, podzemné kazematy a vstupné brány, ktoré spolu vytvárajú ucelený obranný systém. Súčasťou komplexu je aj kaplnka dopĺňajúca architektonickú i funkčnú rozmanitosť celého hradu.
História hradu
Oravský hrad sa prvýkrát písomne spomína v roku 1267, a to ako strategický strážny bod na významnej severojužnej obchodnej ceste európskeho významu Via Magna, ktorá pretínala územie vtedajšieho Uhorského kráľovstva. V tom čase patril hrad Mikovi (Mikulášovi) z rodu Balassovcov, no ešte v tom istom roku ho získal uhorský kráľ Belo IV, ktorý ho následne povýšil na administratívne centrum miestnej správy. V nasledujúcich desaťročiach hrad prechádzal do rúk viacerých významných osobností stredovekého Uhorska. V rokoch 1298 až 1321 ho ovládal najmocnejší magnát tej doby Matúš Čák Trenčiansky. Po jeho smrti hrad na krátky čas spravoval magister Donč, no už v roku 1331 ho kráľ Karol Róbert zveril Leopoldovi, správcovi kremnickej komory, ktorého zároveň vymenoval za oravského župana a kastelána hradu. Od tohto obdobia sa zachovalo viacero mien kastelánov a županov, ktorí spravovali hrad až do roku 1420. V tom roku panovník Žigmund Luxemburský daroval hrad šľachticovi Stiborovi II., čím sa začala ďalšia kapitola v jeho dejinách. Zaujímavé a trochu netypické bolo obdobie medzi rokmi 1393 až 1401, keď hrad dočasne ovládol knieža Ladislav Opolský. Po smrti Stibora II. sa hrad dostal do rúk Mikuláša Balického, župana Turca, ktorý ho mal už skôr ako záloh od Stibora II.
Rozhodujúcu úlohu v nasledujúcich rokov mal Peter Komorovský. Pôvodne podporoval Jána Hunyadyho, no politické okolnosti ho donútili čeliť zásahu Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý hrad obsadil v mene Ladislava Pohrobkapo roku 1444. Po uzavretí kremnického mieru získal Komorovský hrad späť a v roku 1455 ho dal do zálohu svojmu spojencovi Petrovi Aksamitovi. Po Aksamitovej smrti v roku 1458 Komorovský opäť upevnil svoje postavenie, hrad dostal priamo od kráľa Mateja Korvínaspolu s vymenovaním za župana Oravy a Liptova. Napriek týmto privilégiám sa Komorovský prekvapivo pridal k vzbure proti panovníkovi a v roku 1474 bol donútený ujsť do vyhnanstva. Po nástupe kráľaVladislava Jagelovskéhosa správou Oravského hradu zaoberal vplyvný rod Zápoľských. Počas vojenských konfliktov medziJánom Zápoľským a Ferdinandom I., keď Zápoľský vystupoval ako protikráľ, oravskí kapitáni Mikuláš a Peter Kostkovci úspešne bránili hrad pred útokmi cisárskeho generála Katzianera. Po smrti Mikuláša v roku 1535 sa vlastníkom hradu stal Ján z Dubovca, ktorý ho držal až do svojej smrti v roku 1546. Až o desaťročie neskôr hrad nadobudol František Thurzo, čím sa začalo jedno z najvýznamnejších období v dejinách Oravského hradu. Počas nasledujúcich 70 rokov bol hrad centrom thurzovského panstva. Rod Thurzovcov sa zaslúžil nielen o jeho správu, ale predovšetkým o stavebnú obnovu a architektonickú prestavbu v duchu renesancie. Vďaka ich pričineniu získal hrad svoju dnešnú podobu a stal sa jednou z najvýraznejších stavieb tohto obdobia na Slovensku.
Po smrti Juraja Thurzu v roku 1626 sa o hrad delili manželia jeho siedmich dcér, pričom praktickú správu zabezpečoval menovaný direktor. Jedným z nich bol Štefan Thőkőly, ktorý sa zapojil do proticisárskeho Wesselényiho sprisahania. Po jeho odhalení v roku 1670 cisárske vojsko pod vedením generála Heistera hrad obkľúčilo. Obrancovia sa však vzdali až po tom, čo Thőkőly spáchal samovraždu. Prekvapujúco už o dva roky neskôr hrad dobyli sedliacki povstalci vedení Gašparom Pikom. Poslednými dramatickými vojnovými udalosťami, ktoré výrazne poznačili dejiny hradu, bolo obdobie stavovského povstania Františka II. Rákócziho. V roku 1703 hrad dobyli povstalci pod vedením Alexandra Károlyho, pričom sa v nasledujúcich rokoch viackrát bránil proti cisárskym vojskám, až kým sa jeho posádka v roku 1709 nevzdala. Po skončení nepokojov a nástupe pokojnejšieho obdobia, správu hradu prevzal Juraj Erdődy. Už v roku 1714 začal s opravami najväčších škôd, no skutočnosť, že spolumajitelia na hrade nebývali, spôsobila postupný úpadok. Ten ešte zhoršil požiar v roku 1800, po ktorom hrozilo, že hrad zanikne úplne. Vďaka provizórnym opravám, ktoré inicioval František Zichy, sa však podarilo najhoršie odvrátiť. Až po roku 1861 sa začalo s trvalejšou obnovou, ktorá umožnila, aby v roku 1868 vzniklo v priestoroch hradu múzeum. Významný posun nastal od roku 1896, keď sa o hrad začal starať Jozef Pálffy. Jeho zásluhou prebehli pamiatkové úpravy, ktoré síce nezachádzali do tvrdých historizujúcich prestavieb, no zásadne ovplyvnili najmä interiérové riešenia hradu. Najkomplexnejšia a z historického hľadiska najdôležitejšia obnova Oravského hradu sa uskutočnila v rokoch 1953 až 1968. Táto rekonštrukcia nadviazala na snahy o jeho záchranu a umožnila jeho ďalšie fungovanie ako kultúrno-historickej pamiatky.
Povesť o strážkyni hradu
Medzi múrmi Oravského hradu sa v tichých nočných hodinách podľa miestnych legiend zjavuje postava ženy, ktorá ticho kráča starobylými chodbami, nádvoriami i staviskami. V ruke drží lampáš, ktorého svetlo sa mihotá v tme ako bludný plamienok, a jej kroky nepočuť, akoby sa zem pod ňou sama uhýbala. Ľud ju pozná ako Alžbetu Coborovú, manželku mocného uhorského palatína Juraja Thurzu. Podľa ústneho podania prisľúbila ešte za svojho života, že bude na hrad dávať pozor aj po smrti. Hovorí sa, že dodnes obchádza jeho múry, stráži poriadok a pokoj tohto dávneho sídla a plní tak sľub, ktorý dala svojmu mužovi z lásky i vernosti.
Kto postavil Oravský hrad, legenda o Marekovi a čertovi
Hovorí sa, že dávno pradávno, v časoch, keď sa Orava ešte len zahaľovala do legiend, putoval krajinou jednoduchý, ale cieľavedomý muž menom Marek. Raz, keď vystúpil na jedno z najvyšších brál široko-ďaleko, rozprestrel sa pred ním nádherný výhľad na okolitú krajinu, údolia, rieky a husté lesy. Marek sa díval na mohutné skalné bralo, ktoré sa týčilo k nebu ako prst bohov, a v tej chvíli mu hlavou prebleskla smelá myšlienka: „Na tomto mieste by raz mal stáť hrad. Taký, aký kraj ešte nevidel.“ V tej chvíli sa však ozval neznámy, temný hlas. Z tieňa za ním vystúpil čert, samotný pekelník, ktorý mu ponúkol pomoc. Ako to však už býva, nič nie je zadarmo, za túto službu požadoval úpis na Marekovu dušu. Marek sa sprvu zľakol, no túžba po veľkolepom diele bola silnejšia než strach. Napokon súhlasil, ale stanovil si podmienku, čert musí postaviť hrad s nádhernými komnatami až na samotnom vrchole brala do siedmich dní a siedmich nocí. Ak to zvládne, o 77 rokov si môže prísť po jeho dušu. Dohoda bola spečatená a čert sa hneď pustil do práce. Nosil skaly z ďalekých kopcov, vláčil ich po nociach aj dňoch, potil sa, aby stavba stála pevne na strmom a klzkom brale. Skaly sa mu často šmýkali, padali, no nevzdával sa. Medzitým Marek zneistel. Keď videl, ako hrad rastie do výšky a pribúdajú izby, steny a veže, začal ľutovať svoju dohodu. Pomyslel na peklo, ktoré ho čaká, a v návale zúfalstva sa obrátil k nebu. Modlil sa k Bohu, prosil o záchranu, dúfajúc, že sa nájde spôsob, ako čerta prekabátiť. Už sa pomaly končila siedma noc. Čert bol už na konci sily, no ešte mu zostávalo priniesť poslednú veľkú skalu. Tá však bola väčšia a ťažšia ako všetky predošlé. S veľkou námahou ju vláčil smerom k bralu, keď sa vtom z diaľky ozvalo prvé kikiríkanie kohúta. Znamenalo to, že nastal ôsmy deň, ktorý podľa dohody už bol mimo časového limitu. Čert v zlosti zareval, tresol skalu o zem a tá sa zošmykla do rieky, kde zostala ležať naveky. Ľudia ju dodnes poznajú ako Markovu skalu. Dohoda bola zrušená, Marekova duša ostala slobodná, a na brale, kde kedysi stál len kameň a vietor, sa od tých čias týči mohutný Oravský hrad.
Čítane: 1402 x
