Smolenický zámok, nachádzajúci sa na východnom úpätí Malých Karpát, patrí medzi najvýznamnejšie romanticky upravené architektonické pamiatky Slovenska. Architektonické riešenie zámku čerpá inšpiráciu zo stredofrancúzskych zámkov, ktorých charakteristické prvky zásadne formovali jeho estetiku a podčiarkli jeho romantický výraz. Stredofrancúzske zámky, najmä tie v oblasti údolia Loiry, predstavujú významné príklady renesančnej architektúry 15. a 16. storočia, ktoré slúžili ako reprezentačné rezidencie šľachty a monarchie. Medzi najvýznamnejšie stavby patrí zámok Chambord, zámok Chenonceau a zámok Amboise, ktoré sa vyznačujú monumentálnou architektúrou, bohatými dekoratívnymi fasádami, charakteristickými vežami a ich integráciou do krajinného kontextu, čo podčiarkuje ich symbolický význam.
V 19. storočí, počas obdobia romantizmu, sa renesančné stavby stredofrancúzskeho typu stali významným zdrojom inšpirácie pre architektonické smerovanie tejto doby. Romantizmus kládol dôraz na oživovanie historických štýlov, ktoré prispôsoboval ideálom svojej éry, čo sa prejavilo rekonštrukciami, prestavbami existujúcich pamiatok, ako aj výstavbou nových objektov v historizujúcom duchu. Smolenický zámok je príkladom tohto prístupu, keďže jeho romantický dizajn čerpá z reinterpretácie a adaptácie architektonických prvkov stredofrancúzskych zámkov, čo harmonicky spája tradície historickej architektúry s estetickými a kultúrnymi princípmi romantizmu. Zámok bol vybudovaný na mieste pôvodného hradu zo 14. storočia, ktorý slúžil ako strategická obranná pevnosť pre ochranu malokarpatských priesmykov a významnej Českej cesty.
V roku 1777 prešiel do vlastníctva rodu Pálffyovcov, ktorí v druhej polovici 19. storočia iniciovali jeho prestavbu v romantickom štýle. Dominantou zámku je impozantná veža s vyhliadkovou terasou. Architektonický komplex charakterizujú strmé strechy, veže, opevnené nádvorie s kaplnkou a baštami, ktoré spolu s okolitou udržiavanou zeleňou vytvárajú harmonický celok evokujúci rozprávkovú atmosféru. V súčasnosti slúži zámok ako sídlo Kongresového centra Slovenskej akadémie vied (SAV) a poskytuje priestor na organizáciu vedeckých konferencií a sympózií počas celého roka. Počas letných mesiacov (júl a august) je sprístupnený aj širokej verejnosti. Zámok je zároveň obľúbenou kulisou pre fotografovanie a filmovanie mladomanželov. Jeho romantický vzhľad umocňuje rozsiahly prírodno-krajinársky park, ktorý plynule prechádza do okolitého lesného porastu.
Prístup k architektonickej pamiatke
Dostupnosť a prístup k zámku je nenáročná. V obci Smolenice vedie trasa cez Zámockú ulicu, kde sa nachádza rímsko-katolícky kostol. V blízkosti kostola a priľahlého cintorína je možné využiť vyhradené parkovacie plochy. Hoci asfaltová komunikácia pokračuje až k samotnému zámku, na úseku platí zákaz vjazdu pre motorové vozidlá. Z tohto dôvodu sa odporúča zaparkovať na uvedenom mieste a absolvovať pohodlnú pešiu prechádzku upraveným parkom, ktorá vedie až k vstupu do areálu zámku. Tento krátky úsek poskytuje návštevníkom možnosť vychutnať si príjemné prostredie a atmosféru okolitej krajiny.
História a písomné zmienky
Prvá písomná zmienka o hrade sa datuje do roku 1457, no predpokladá sa, že hrad mohol existovať už v roku 1438. Hrozba husitov v tomto období bola dostatočným podnetom na zahájenie výstavby. Hrad bol vo vlastníctve svätojurských a pezinských grófov od roku 1438 až do začiatku 16. storočia, kedy prešiel do rúk rodu Országhovcov. Napriek tomu sa nepredpokladá, že by ho využívali ako svoje sídlo, vzhľadom na to, že mali plnohodnotne vybavené sídlo v Pezinku. Po vymretí mužskej línie rodu Országhovcov v roku 1567 prešiel hrad do zálohu Krištofa Ungnada. To znamená, že hrad bol prevedený na Krištofa Ungnada, pravdepodobne ako záruka za nejaký záväzok alebo v dôsledku finančných problémov rodu Országhovcov. Prevod neznamenal trvalé vlastníctvo, ale skôr dočasné zabezpečenie majetku. V prípade záložnej dohody, ak záväzky zo strany dlžníka neboli splnené, mal veriteľ právo na realizáciu zálohy, čo znamenalo, že majetok mohol prejsť do vlastníctva veriteľa. Ak pôvodní vlastníci (v tomto prípade rod Országhovcov) nesplnili podmienky dohody (napríklad nezaplatili dlhy alebo nesplnili iné záväzky), mohol prejsť na nového vlastníka (v tomto prípade Krištofa Ungnada). V prípade splnenia podmienok sa hrad mohol vrátiť pôvodným vlastníkom.
Koncom 16. storočia sa hrad dostal do vlastníctva Tomáša Erdődyho, no rodina Erdődyovcov ho v dôsledku veľkých dlhov neskôr stratila. Erdődyovci pristúpili k prestavbe hradu, ktorá zahŕňala viacero architektonických zásahov. K najvýraznejším patrila nadstavba hlavnej budovy o ďalšie poschodia, čo zásadným spôsobom zmenilo pôvodný vzhľad objektu a jeho funkčné využitie. Zásah spočíval vo vertikálnom rozšírení stavby, umožnil nielen zväčšiť kapacitu hradu, ale aj prispôsobiť jeho dispozíciu novým potrebám, čo sa týkalo napríklad zlepšenia reprezentatívnych priestorov, ubytovania alebo administratívnych miestností. Úpravy tak prispeli k posilneniu reprezentačného charakteru hradu, ktorý sa stal symbolom sociálneho a politického vplyvu rodu Erdődyovcov v regióne.
Na začiatku 18. storočia, počas povstania, ktoré viedol František Rákóczi proti Habsburskej monarchii, sa Smolenický hrad stal jedným z miest, kde sa odohrávali boje medzi povstaleckými kurucmi a cisárskym vojskom. Na začiatku roku 1705 sa v okolí Smoleníc zhromaždila početná skupina približne 3 000 povstalcov, ktorí sa odhodlali pokračovať v boji proti cisárskym vojskám. Hlavným cieľom ich operácie bolo pravdepodobne ovládnutie Smolenického hradu, ktorý mal strategickú polohu a významnú úlohu v obrane regiónu. Skôr než však mohli uskutočniť svoje plány, ich prítomnosť upútala pozornosť cisárskej armády.
Jednotky pod velením generála Heistera podnikli rýchly a koordinovaný útok, ktorým povstalcov rozprášili, pričom narušili ich pokusy o získanie kontroly nad hradom a zabránili rozšíreniu povstania v tejto oblasti. Napriek počiatočnej porážke sa však povstalci nevzdali a zmenili svoju taktiku. Zhromaždili ďalšie sily a začali obliehať Smolenický zámok, pričom ho úspešne odrezali od priľahlého mestečka Smolenice. Poddanské obyvateľstvo, ktoré sympatizovalo s povstalcami, im poskytovalo logistickú podporu, pričom sa obliehanie stalo pre cisársku posádku ešte náročnejším.
Zároveň sa k nepriaznivej situácii pridala aj prírodná pohroma v podobe sucha, ktoré spôsobilo nedostatok vody na hrade. Obrancovia, ktorí sa ocitli v kritickej situácii, boli nútení nahradiť vodu vínom zo zásob, čo však iba oddialilo nevyhnutný kolaps ich obrany. Po niekoľkých mesiacoch obliehania, 10. júla 1705, boli cisárski obrancovia, vyčerpaní nedostatkom potravín a ďalších zásob, nútení opustiť hrad. Smolenický hrad sa tak dostal do rúk povstalcov vedených grófom Bercsényim. Hrad obsadil pozorovacím oddielom, aby si zabezpečil kontrolu nad strategicky významnou pevnosťou. Povstalci si hrad udržali až do 7. júla 1707, kedy ho v dôsledku postupujúcej vojenskej kampane znovu získala cisárska armáda.
Počas 18. storočia, keď bol hrad vo vlastníctve rodu Erdődyovcov, začala jeho údržba postupne upadať. Hospodárska situácia posledných členov rodu sa výrazne zhoršila v dôsledku ich zadlženia, čo malo za následok zanedbávanie nevyhnutných opráv a starostlivosti o hrad. Tento stav viedol k postupnému chátraniu jeho štruktúr a k jeho pozvoľnému úpadku. V roku 1777 sa vlastníkom hradu stal významný aristokratický rod Pálffyovcov. Napriek ich spoločenskému postaveniu a prestíži neboli ani oni schopní venovať dostatočné prostriedky na rozsiahlu rekonštrukciu, keďže sami čelili finančným ťažkostiam. Obmedzené zdroje umožnili iba minimálne údržbové zásahy, ktoré nedokázali zastaviť ďalší úpadok objektu. Situácia sa ešte zhoršila počas napoleonských vojen, keď bol hrad zasiahnutý ničivým požiarom. Zničené časti stavby ostali bez obnovy, čo viedlo k jeho úplnému opusteniu a následnému premeneniu na ruinu.
Až v roku 1864, po ukončení dlhoročných dedičských sporov v rámci rodu Pálffyovcov, sa Smolenické panstvo dostalo do vlastníctva Mórica Pálffyho. Ten sa ujal správy rozsiahleho majetku, avšak rekonštrukciu schátraného hradu už nezrealizoval. Tento komplexný a náročný zámer napokon pripadol jeho synovi Jozefovi Pálffymu, ktorý inicioval rozsiahlu revitalizáciu areálu Smolenického hradu. Po dôkladnom odstránení pozostatkov pôvodnej stavby pristúpil k realizácii ambiciózneho projektu výstavby nového reprezentačného objektu, ktorý mal nadviazať na historický význam lokality. Na prelome 19. a 20. storočia bol na mieste ruín dolného hradu postavený nový romantický zámok, ktorého architektúra evokovala rozprávkové sídla minulých epoch. Návrh zámku spracoval renomovaný architekt Jozef Hubert, ktorý využil moderné stavebné technológie, no zároveň zachoval ducha historickej architektúry. Výstavba nového Smolenického zámku nielenže vdýchla život opustenému areálu, ale zároveň priniesla nový symbol regionálnej histórie a kultúrneho dedičstva.Počas stavebných prác na zámku nastala nečakaná prestávka, ktorú zapríčinilo úmrtie Jozefa Pálffyho po skončení prvej svetovej vojny. Po dlhšom období stagnácie sa však v povojnových rokoch pristúpilo k rozsiahlej rekonštrukcii. Kompletná rekonštrukcia zámku, vrátane obnovy a modernizácie interiérov pre potreby Slovenskej akadémie vied, prebehla v rokoch 1949 až 1957. V súčasnosti slúži zámok ako významné kultúrne a vedecké centrum Slovenskej akadémie vied, kde sa konajú rôzne podujatia, konferencie a stretnutia podporujúce rozvoj vedy, vzdelávania a kultúry.
Povesti a legendy Smolenického zámku
Povesť o hrade: Na Smolenickom zámku sa traduje povesť o krutom kastelánovi, ktorý prikázal poddanému Ďurovi odniesť list na Bratislavský hrad a vrátiť sa s odpoveďou v priebehu jedného dňa. V bezvýchodiskovej situácii Ďurovi pomohol tajomný pohonič, ktorý ho odviezol na zázračnom voze ťahanom trojicou čiernych koní, vraníkov. Vďaka tejto nadprirodzenej pomoci splnil Ďuro úlohu v stanovenom čase. Kastelána však rozčúlila jeho úspešná misia natoľko, že ho postihol záchvat, ktorý ho pripravil o život. Po tejto udalosti sa traduje, že čarovný koč získal nový záprah čiernych koní v dvoch pároch, ktoré symbolizujú mystiku a záhadu spätú s touto povestnou udalosťou.
Legenda o vzniku Smoleníc: Podľa miestnej legendy bolo územie, kde dnes stoja Smolenice, kedysi pokrytá hustými lesmi, ktorými viedla jediná cesta. Po nej raz prechádzal smoliar prevážajúci smolu na voze. V tom čase sa v lese odohrával hon miestnych pánov na zver. Prenasledovali jeleňa, ktorý splašený vbehol na cestu a nárazom prevrátil smoliarov voz. Smola sa rozliala po zemi, a smoliar, preľaknutý a rozhorčený, skríkol: „Smole nic!“ Táto udalosť údajne inšpirovala názov miesta, ktoré začali nazývať Smolenicami. Miestni páni za vzniknutú škodu smoliarovi nielen zaplatili, ale tiež ho prijali do svojich služieb. Na mieste nešťastnej nehody mu dali postaviť dom, v ktorom sa usadil ako strážca a hájnik okolitých lesov. Tento príbytok sa považuje za prvé obydlie v oblasti Smoleníc. Postupom času sa na tomto mieste začali usádzať ďalší obyvatelia, až vznikla obec Smolenice, ktorá dnes patrí medzi významné lokality regiónu. Jej dominantou je Smolenický zámok, ktorý sa stal výrazným symbolom kultúrneho a historického dedičstva tejto oblasti.
Povesť o zbojníkovi Hrajnohovi: V Smoleniciach a ich okolí sa zachovalo viacero povestí o zbojníkoch, pričom jedna z najznámejších rozpráva o Hrajnohovi, ktorý pochádzal z myjavských kopaníc. Historické pramene uvádzajú, že Hrajnoh bol po dolapení dňa 27. júna 1768 odsúdený Trnavským súdom na trest. Ľudová povesť však hovorí, že telo Hrajnohu bolo pochované za hradbami Smoleníc, mimo ohrady miestneho cintorína, neďaleko cesty smerujúcej do Boleráza. Na miesto jeho hrobu údajne privalili veľký kameň, ktorý je dodnes možné vidieť v parčíku pred reštauráciou K+H. Pravdivosť tejto verzie zostáva neistá, nakoľko dostupné dôkazy sú obmedzené a opierajú sa prevažne o ústne podanie.
Architektonické riešenie
Smolenický zámok je architektonicky riešený ako dvojkrídlová konštrukcia, ktorá vyniká svojou funkčnou a estetickou dispozíciou. Ľavé krídlo vychádza zo severovýchodnej časti a smeruje juhovýchodne, zatiaľ čo pravé krídlo je orientované severovýchodne. Celý stavebný komplex vrátane veže bol realizovaný pomocou železobetónovej konštrukcie, ktorá bola na svoju dobu pokrokovým technologickým riešením, zabezpečujúcim vysokú pevnosť a stabilitu objektu. Pri výstavbe zámku bol údajne po prvýkrát použitý portlandský cement, ktorý predstavoval významnú stavebno-technologickú inováciu tej doby.
Architektonický návrh zámku vychádza z romantického štýlu, ktorý čerpá inšpiráciu z stredovekých európskych architektonických vzorov. Dominantným architektonickým prvkom zámku je mohutná ústredná veža, v ktorej podstrešnej časti sa nachádza vyhliadková terasa, ponúkajúca krásne výhľady na okolité prostredie. Dizajn stavby je zdôraznený strmými strechami, štítmi a viacerými vežami, ktoré umocňujú jej historizujúci vzhľad. Opevnené preddvorie s kaplnkou a baštami rámuje areál zámku, pričom upravená zelená krajina dopĺňa jeho romantickú kompozíciu.
K areálu Smolenického zámku patrí aj rozsiahly anglický park, ktorý bol súčasťou komplexnej úpravy a revitalizácie celej oblasti. Po dokončení rozsiahlej rekonštrukcie a modernizácie zámku, ktorá prebiehala v povojnových rokoch, bol 26. júna 1953 zámok oficiálne odovzdaný Slovenskej akadémii vied. Od tohto dátumu sa stal jeho sídlom, pričom slúži ako miesto, kde sídlia a pracujú vedeckí pracovníci akadémie. Zámok sa teda stal nielen významnou historickou a architektonickou pamiatkou, ale aj centrom výskumu a vedy, ktoré podporuje pokrok v oblasti akademických a vedeckých činností na Slovensku.
Ďalší zaujímavý obsah pre slovenské mestá:
Bardejovské Kúpele, Trenčiansky hrad, Bratislavský hrad, Spišský hrad, Bojnice, Vadaš a ubytovanie Štúrovo
Čítane: 438 x